14 Sep 2010

Kresťanské chápanie manželstva

Autor:     Rubrika: Blog        RSS RSS

Podľa môjho presvedčenia najkrajšie, čo si deti z detstva môžu odniesť, je život v rodine prežitý so svojimi rodičmi a súrodencami. Nič na svete nedokáže nahradiť milujúcu a starostlivú mamku, ani impozantnú autoritu otca. A pritom vôbec nemusí ísť o nijaký ideálny pár manželov… Jednoducho postačí obyčajná mamka a celkom obyčajný otec (krátky výklad kán. 1055; 1056; 1057 CIC)

Rodine dáva základ manželstvo (porov. kán. 1055, § 1)

I Boh stvoril človeka… V biblickej knihe Genezis čítame, že „Boh stvoril človeka“ a „ako muža a ženu stvoril ich“. „Preto – pokračuje Biblia – muž opustí svojho otca i matku a privinie sa k svojej manželke a stanú sa jedným telom. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo“. Zaujali ma tu dve veci: po prvé, že človek existuje ako muž alebo ako žena, a po druhé, že muž a žena sa v manželstve stávajú „jedným telom“. Niekedy si ľudia myslia, že muža od ženy odlišuje iba rozdiel v pohlaví. Nie je tomu tak. Mužskosť a ženskosť je stvorená Bohom, je to niečo prirodzené, čo je vpísané nielen do telesných znakov muža a ženy, ale hlboko určuje aj ich ducha. Muž je mužom, lebo jeho telo je mužské, ale tiež preto, že aj jeho psychika, štýl rozmýšľania a vôbec celý jeho duch je mužský. Toto prirodzené uspôsobenie ho predurčuje nielen k manželstvu so ženou, ale aj k otcovstvu. Muž je uspôsobený od prirodzenosti, aby bol manželom i otcom. A je na to uspôsobený telesne i duchovne, lebo jeho duch je mužný. Podobne to možno povedať aj o žene.  Ona nie je ženou len telesne, ale svojou psychikou, svojou nežnosťou, svojou ženskosťou. Takto je od Boha pripravená byť láskyplnou i milujúcou manželkou i matkou. Človek sa nemôže odtrhnúť od svojej prirodzenosti, lebo táto je nám daná Bohom. Naopak, muž sa má so všetkou zodpovednosťou zhostiť svojej úlohy byť mužom a podobne aj žena byť ženou. Preto aj Cirkev odmieta všetko, čo narušuje prirodzenosť človeka, prirodzenosť muža alebo ženy a napomáha všetkému, čo prispieva k zodpovednému morálnemu životu muža v jeho telesnej i duchovnej mužnosti i to, čo prispieva k zodpovednému morálnemu životu ženy v jej telesnej i duchovnej ženskosti. Podľa Biblie sa v manželstve muž a žena stávajú jedným telom. Ak som sa vyššie usiloval vyjadriť, že muž je od ženy odlišný svojim prirodzeným usporiadaním teda usporiadaním, prirodzenou konštrukciou svojho tela, ale i ducha, na tomto mieste je nechcem poprieť, iba potvrdiť. Muž a žena sú Bohom stvorení tak odlišne, akoby boli osamote takmer neúplní, akoby boli predurčení jeden pre druhého: muž pre ženu a žena pre muža. Opakujem, nemyslím tu len na ich telesnosť, ale najmä na ich duchovnosť, na ich ducha. Napríklad muž je viac racionálny, akoby bol predurčený starať sa o živobytie rodiny, aby svoju rodinu chránil pred každým nebezpečenstvom. Otec je v rodine autoritou, pod ktorou sa deti cítia doma bezpečne. Duša ženy je výrazne emocionálna. Žena dokáže mnohé vecí intuitívne predvídať, lebo ju s manželom a deťmi spája veľká citová väzba. Preto jej cit je oveľa zraniteľnejší, ale na druhej strane táto jej vlastnosť ju dokáže uschopniť k veľkým veciam, napr. k nesmiernej láskyplnej obete starať sa o choré dieťa alebo o chorého manžela. Deti potrebujú k svojmu rastu obidvoch rodičov. Cirkev odmieta názor, že dnes žena zarába a muž v rodine nie je potrebný alebo naopak. Dieťa potrebuje k svojmu rastu vyváženosť a túto vyváženosť dieťaťu môže darovať otec svojou osobnosťou zároveň a spolu s matkou, ktorá dieťaťu dodáva zase svoje materstvo. Kto chce vychovávať deti bez otca alebo bez matky je to isté, akoby chcel, aby vlak jazdil jednou stranou po jednej koľaji a druhou stranou vo „vzduchu“. V takejto situácii sa skôr alebo neskôr vlak vykoľají. Prečo je dnes toľko ľudí „vykoľajených“? Lebo mnohí z nich vyrastali bez jedného z rodičov alebo dokonca bez obidvoch rodičov. Spoločný osud.  Katolícky cirkevný zákonník keď hovorí o manželstve, chápe manželstvo jednak ako „úkon uzavretia manželstva“ (sobáš), ale tiež ako „životný stav“, ktorý nasleduje po uzavretí manželstva. A manželstvo ako životný stav vyjadruje latinským slovným vyjadrením „consortium totius vitae“, ktorý slovenčina prekladá nepresne ako „celoživotné spoločenstvo“ muža a ženy. Uvedeným pojmom cirkevný zákonník chce vyjadriť „kvalitu“ manželského zväzku muža a ženy, že tu nejde o hocijaký zväzok. Preto vyjadruje, že ide o spojenie dvoch osudov do jedného a že toto spojenie sa týka celého života nielen v trvácnosti (až po smrť), ale aj hĺbky zväzku, ktorý je spojením nielen tela, ale ich ducha, ich osudov. To znamená, že manželským zväzkom sa životný osud muža stáva tiež životným osudom jeho manželky a životný osud ženy sa stáva životným osudom jej manžela. Toto tak hlboké spojenie dvoch ľudských osudov nie je samoúčelné, ale je zamerané na dobro manželov, na ich večnú spásu a na plodenie, ale i výchovu detí. Je to vlastne inými slovami povedané to, čo Biblia vyjadruje fakt, že manželstvom sa „muž a žena stávajú jedným telom“.

„Tvár“ manželstva (porov. kán. 1056 a kán. 1057)

A cirkevný zákonník ide ešte ďalej. Manželstvo vzniká „súhlasnou vôľou“, ktorou si muž berie ženu za svoju manželku a žena si berie muža za svojho manžela. Ale dodáva, že manželský zväzok má svoju vnútornú i vonkajšiu tvár. Podľa Encykliky Familiaris consortio Jána Pavla II., „vnútornou tvárou“ manželstva je láska, láskyplný a úctyplný vzťah manželov. Je nemierne krásne a vzácne vidieť, keď manžel miluje a má vo veľkej úcte svoju manželku a naopak, ak jeho manželka cíti k svojmu manželovi to isté, že ho miluje a má vo veľkej úcte. Láska je však niečo hlboko vnútorné. Cirkevný zákonník hovorí aj o tom, že manželský zväzok má tiež svoju vonkajšiu tvár, ktorou je jednota a nerozlučiteľnosť. Jednotou sa vyjadruje skutočnosť, že ide o vzťah jedného muža a jednej ženy a že v manželskom vzťahu niet miesta pre iného muža ani pre inú ženu. Jednotu manželstva hlboko potupuje mnohoženstvo (polygamia) alebo mnohomužstvo (polyandria), ale tiež cudzoložstvo alebo manželská nevera alebo mimomanželský (partnerský) vzťah. Nerozlučiteľnosťou sa zase vyjadruje stabilita manželského zväzku (až kým ich smrť nerozdelí); preto Cirkev v mene tejto stability učí, že manželstvo nemôžu rozlúčiť ani sami manželia (z vnútra), ale ani nijaká ľudská moc (zvonka). Túto časť vonkajšej tváre manželstva vážne znetvoruje „pliaga“ rozvodov, ktorá sa v súčasnej dobe rozmohla do veľkých rozmerov. Kto chce teda vidieť aké je manželstvo, nech sa pozrie na jeho vnútornú i vonkajšiu „tvár“.

Tajomstvo spásy (porov. kán. 1055, § 1)

Veľmi málo sa hovorí aj medzi kresťanmi o tom, že manželstvo má aj nadprirodzené poslanie čiže poslanie, ktoré súvisí so spásou. Prirodzený zväzok muža a ženy medzi pokrstenými povýšil Kristus na sviatosť. Apoštol Pavol píše, že zväzok muža a ženy je sťaby obrazom lásky Krista a Cirkvi. Kristus tak miloval svoju Cirkev (spoločenstvo), že za jej spásu položil vlastný život a Cirkev zase tak miluje Krista, že ho verne poslúcha a nasleduje. Svojim statočným manželstvom i otcovstvom manžel pracuje nielen na vlastnej spáse, ale aj na spáse svojej manželky i svojich detí, ktorých miluje a podobne aj manželka svojim manželstvom i materstvom s Božou pomocou pracuje na svojej spáse i spáse svojho manžela a detí, ktorých zahŕňa svojou manželskou i materinskou láskou. Vyjadrením tohto nadprirodzeného poslania a úlohy manželstva sa prejavuje „viditeľne“ najmä pri spoločnej manželskej alebo rodinnej modlitbe, počas ktorej sa manželstvo a rodina zviditeľňuje ako „domáca cirkev“ zhromaždená okolo svojho Pána a v komunikácii s Ním.

Žiaden komentár

Tento článok sa nedá komentovať.