18 Sep 2010

Právo veriaceho prijať Eucharistiu

Autor:     Rubrika: Blog        RSS RSS

Ján Pavol II. Veľký napísal krásnu encykliku Ecclesia de Eucharistia. Slovenský preklad ju uvádza: Cirkev žije z Eucharistie. Poliaci prekladajú titul: Kościół żyje dzięki Eucharystii. Myslím si, že slovenský preklad výstižne pomenúva podstatu Eucharistie. Žijeme z nej. Čerpáme z nej, je našou silou. Je to živý Boh, z ktorého žijeme a čerpáme silu do života. Preto by som chcel aj na týchto stránkach ponúknuť pohľad na Eucharistiu.

Kódex kánonického práva hovorí o tom, že každý, komu to právo nezakazuje môže a musí byť pripustený na sväté prijímanie ( CIC kan. 912 ). Je to právo veriaceho človeka.

Právo na Eucharistiu je dôsledok krstu

Pán Ježiš pred svojím Nanebovstúpením posiela svojich apoštolov, aby šli do celého sveta a učili všetky národy a krstili ich v mene otca i Syna i Ducha Svätého ( porov. Mt 28, 18;  Mk 16, 16 ). Apoštoli sa zodpovedne postavili k tejto novej úlohe. Krst sa stal prvou zo sviatostí, ktorá bola udeľovaná veriacim. V  Didaché je písané: Nech nikto nepožíva a nepije Eucharistiu, iba ten, kto bol pokrstený v mene Pánovom ( M. Pastuszko: Najświętsza Eucharystia według Kodeksu prawa kanonicznego Jana Pavła II., Kielce 1997, Wydawnictwo Jedność, s. 138 ). Justín uvádza: Pokrm sa nazýva Eucharistia, môže ho požívať jedine ten, kto verí v pravdivosť našej náuky, zostal obmytý z hriechov a žije podľa prikázaní Krista ( M. Pastuszko: cd. s. 138 ). Justín aj autor Didache ukazujú na dôležitosť prijatia krstu pred prijatím Eucharistie, pretože od druhého do piateho storočia postupne začala existovať inštitúcia katechumenátu. Už sa neudeľoval krst všetkým dospelým, ktorí prejavili svoju vieru a túžili po krste. Kandidáti krstu museli najskôr prejsť skúškou, v čase ktorej sa zbavovali obyčajov nezhodných s náukou Ježiša Krista a dokazovali, že vedia žiť podľa kresťanských zásad. Čas katechumenátu trval dlho – dva až tri roky. Tým, ktorí prešli cez všetky etapy katechumenátu, bolo umožnené prijať sviatosti. Samo prijatie týchto sviatostí sa uskutočňovalo vo vigílii Veľkej noci. V jednom obrade najskôr kandidáti prijali sviatosť krstu, potom vložením rúk ako znak udelenia daru Ducha Svätého, nasledovalo prvé prijatie Eucharistie. Katechumenát bola inštitúcia veľa vymáhajúca tak od kandidátov krstu, ako aj od vysluhovateľov, ktorí kandidátov pripravovali ku krstu. Preto, keď oslabla horlivosť prvých kresťanov, bol katechumenát skrátený do obdobia Veľkého pôstu a časom sa upúšťalo od týchto  praktík. Nastúpili aj iné zmeny v slávení liturgie. Biskupi sa nechávali zastupovať pri vysluhovaní krstu farármi, kňazi udeľujú krst a diakoni to robia iba v prípade nutnosti ( Dekréty Pseudo-Izidoriánske ). Biskupov ako vysluhovateľov krstu vymenúvajú iba implicitne ( porov. CIC/17 kan. 738 § 1. ). Podľa Ordo baptismatis z 10. storočia obrad krstu je už osobitný, teda oddelený od obradov svätej omše. Ak sa predtým pokrsteným naraz udeľovala Eucharistia, teraz veriacim sa udeľuje krst, ale udelenie Eucharistie sa odkladá na neskôr, niekedy o celé roky( M. Pastuszko: cd. s. 139 ). V stredoveku sa ustálilo sedem sviatostí, na čele ktorých stojí krst. Vtedy tisícročná prax zostala potvrdená. Uzákonila sa prax, ktorá uznala krst za podstatnú podmienku všetkých ostatných sviatostí. Prípad udelenia kandidátovi kňazskú vysviacku pred udelením mu krstu, rozriešil pápež Inocent III. jasne a jednoznačne, že pred prijatím krstu nie je možné prijať žiadnu inú sviatosť, lebo nie je možné budovať, ak nie je základ pod budovou. Pápež Inocent III. ( bol pápežom v rokoch 1198 – 1216 ) uznával krst za základ pre ostatné sviatosti. Štvrtý Lateránsky koncil zaviazal všetkých pokrstených bez ohľadu na pleť, aby počínajúc  nadobudnutím  svojprávnosti raz v roku sa spovedali u vlastného kňaza a prijímali Eucharistiu v období Veľkej noci ( IV Lateránsky koncil  rok 1215 ).  Tento koncil zviazal Eucharistiu so sviatosťou pokánia, mal stanoviť právo pre pokrstených, ktorí neužívajú rozum a tých, ktorí už majú užívanie rozumu a stanoviť podmienky pre prijatie, ktoré mali byť iné ako boli kedysi, keď sa Eucharistia udeľovala katechumenom pri prijatí krstu a birmovania. Vtedy sviatosť pokánia nebola potrebná a teraz sa stala táto sviatosť nutná. Nebolo iného spôsobu ako sa zbaviť hriechov, ktoré zabraňovali prijať Eucharistiu. Koncil chcel v časoch križiackych výprav a reformy zvykov veriacich definovať minimum požiadaviek, keď ide o  čas prijatia Eucharistie, menovite zaviazať veriacich hlavne vo veľkonočnom čase. Po Tridentskom koncile a hlavne v časoch nám blízkych Apoštolská Stolica  uvažuje, aby ku svätému prijímaniu pustila iba pokrstených. Každý pokrstený, ktorému to právo nezakazuje, môže a musí byť pripustený na sväté prijímanie (  CIC kan. 912 – Quilibet baptizatus, qui iure non prohibeatur, admitti potest et debet ad sacram communionem ). Znenie v novom kódexe je identické so znením v kódexe z roku 1917 (  CIC/17 kan. 853 ). Človek sa krstom včleňuje do Kristovej Cirkvi a v nej sa ustanovuje ako osoba s povinnosťami a právami, ktoré sú kresťanom vlastné vzhľadom na ich postavenie, pokiaľ sa nachádzajú v cirkevnom spoločenstve a ak tomu neprekáža zákonne vynesená sankcia (CIC kan. 96 ). Podstata právnej individuality v Cirkvi má charakter sakramentálny, ktorý je skutkom každého krstu z vody. Sakramentálny charakter, získaný krstom, nikdy nemožno stratiť, pokrstený nikdy nestratí právnu individualitu v Cirkvi (  CIC kan. 845 – § 1. Sviatosti krstu, birmovania a posvätného rádu sa nemôžu opakovať, keďže vtláčajú znak. ). V kan. 912 sa hovorí, že pokrstený môže prijať Eucharistiu, pretože zvyčajne sa Eucharistia prijíma od vysluhovateľa, neberie si ju vlastnými rukami. V tom tvrdení, že pokrstený je pripustený k Eucharistii, prinajmenej implicitne je obsiahnuté, že pokrstený môže prijať Eucharistiu. Pokrstenému to umožňuje krst.

Prijímanie Eucharistie je jedným z podstatných práv pokrsteného

Pod pojmom sväté prijímanie treba rozumieť podľa citovaného kánona nielen samo prijatie Tela a Krvi Krista Pána. Tak by bolo možné uvažovať jedine v duchu tohto kánona. Ale nemožno  zabúdať, že sú aj iné kánony. Existujú i ďalšie, ktoré hovoria o prijímaní počas sv. omše, či prijímaní mimo sv. omše. Možno súdiť, že v kánone 912 je reč o norme, nie o výnimke. Ak to je tak, potom pokrstený má oprávnenie na prijímanie počas sv. omše, na ktorej má účasť, od jej začiatku do konca. A pretože svätá omša sa obyčajne celebruje v čase liturgického zhromaždenia (  CIC kan. 906 – Ak nie je oprávnený a rozumný dôvod, kňaz nemá sláviť eucharistickú obetu, ak nemá na nej účasť aspoň nejaký veriaci ), pokrstený má právo aktívne sa zúčastniť v takom zhromaždení. Pokrstený má právo prijať Eucharistiu jeden raz  v priebehu jedného dňa ( CIC kan. 917 ). Druhý raz môže prijať Eucharistiu  v priebehu jedného dňa vtedy, ak je prítomný na celom obrade svätej omše. Druhý raz by mohol prijať Eucharistiu v priebehu jedného dňa – i bez účasti na svätej omši – ak druhé prijímanie Eucharistie je jeho viatikom ( CIC kan. 921 § 2 ). Svätá omša spolu so svätým prijímaním môže byť opäť novou etapou kresťanského tajomstva. Koncil ( Druhý Vatikánsky koncil, IV Lateránsky, Tridentský ) zadal úlohy zodpovedne voviesť katechumenov do tajomstva vykúpenia a do evanjeliovej praxe a cez sväté obrady ich dostávať do tajomstiev viery, liturgie i lásky Božieho ľudu. Tento cieľ Koncilu našiel svoj výraz v nových liturgických knihách. Tieto knihy predvídajú iné etapy vstúpenia do tajomstva u detí ako u dospelých. Zasvätenie detí do tajomstva začína cez krst, bez ich osobitného pričinenia. Keď príde dieťa do veku rozoznania, vďaka kresťanskej výchove uvedomuje si svoje zasvätenie a akceptuje ho osobnou vierou. Ďalšie etapy zasvätenia dieťa prežíva, keď prijíma Eucharistiu a birmovanie ( M. Pastuszko: cd. s. 142 ).

Dospelí prichádzajú do sviatostného zasvätenia  počujúc prvé správy o tajomstve Krista, pod vplyvom Ducha Svätého, svedomito a dobrovoľne hľadajú živého Boha a vstupujú na cestu viery a návratu. Katechumenát sa delí na stupne. Posledný stupeň spočíva na prijatí krstu, birmovania a Eucharistie. Všetky tieto sviatosti sa prijímajú počas jedného obradu, vysluhovaného  vo Vigílii Veľkej noci, alebo ak si to vyžadujú okolnosti v niektorú nedeľu veľkonočného obdobia. O krste katechumena, ktorý ukončil 14 rok svojho života treba uvedomiť miestneho biskupa, aby udelil krst sám, ak to uzná za užitočné ( CIC kan. 863 ). Biskup udeľujúci krst dospelému, udeľuje mu zároveň sviatosť birmovania, čo hovorí liturgický predpis, pretože týmto spojením sa naznačuje jednota veľkonočného tajomstva, úzky vzťah medzi poslaním Syna a vyliatím Ducha Svätého a spojenie sviatostí, ktorými prichádzajú k pokrsteným obidve božské osoby spolu s Otcom (Obrad uvedenia dospelých do kresťanského života 34, slov. preklad Spolok sv. Vojtecha, Trnava 1993 ). Ak biskup nemôže alebo nechce udeliť krst a birmovanie dospelému katechumenovi, zverí to prevažne farárovi, lebo jeho kódex poveruje funkciou udeliť krst ( CIC kan. 530 ). Farár, ktorý udeľuje krst dospelému katechumenovi, dostáva mandát vyslúžiť aj sviatosť birmovania. Je to v duchu liturgie, aby farár udelil sviatosť krstu a zároveň sviatosť birmovania dospelému katechumenovi, ako keby mal farár krstiť a potom po nejakom čase by mal birmovať biskup toho istého katechumena. Po udelení krstu i birmovania dospelému katechumenovi kňaz celebruje svätú omšu. Kandidát má právo teraz sa jej zúčastniť a dopĺňa týmto spôsobom svoje zasvätenie. Prijatý do kráľovského kňazstva, aktívne sa zúčastňuje v spoločnej modlitbe veriacich, ako aj v prinášaní obetných darov na oltár. Novopokrstení sa zúčastňujú s celým spoločenstvom na obetnom úkone a odriekajú modlitbu Pána, ktorou prejavujú ducha adoptívneho synovstva, prijatého krstom. Napokon prijímajú Telo obetovaného za nás a Krvi za nás vyliatej, upevňujú v sebe prijaté dary a vopred okusujú dary večné ( Obrad uvedenia ). Je to sväté prijímanie novopokrstených pod oboma spôsobmi.

Záver

Zhodne s právom ( CIC kan. 912 ) pokrstený nielen môže, ale je povinnosť pustiť ho ku svätému prijímaniu. Rozhodujúci je sám krst. Veriaci majú právo, aby od posvätných pastierov dostávali pomoc z duchovných dobier Cirkvi, najmä z Božieho slova a zo sviatostí ( CIC kan. 213 ). Samozrejme treba mať na pamäti, že na sväté prijímanie sa nesmú pripustiť exkomunikovaní a postihnutí interdiktom po jeho uložení alebo vyhlásení trestu a iní, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu ( CIC kan. 915 ). O tom inokedy.

1 komentár

1 komentár. Článok: “Právo veriaceho prijať Eucharistiu”

  1. turcandňa 10. 02. 2013 o 2:54

    Prvýkrát som našiel tento príspevok D.p. Bagina až 10.2.2013, keď som včera -9.2.2013 sledoval besedu na TA 3 s D.p. Bezákom a D.p. Halíkom…Neni jednoduché byť v tejto dobe aj poslušným aj spravodlivým katolíkom-činovníkom cirkevného práva, či občianskeho práva v čase 23 rokov od pádu totality a totalitného práva. D. Janiga – 10.2.2013 -0904 901317

      (Citovať)  (Odpovedať)

Komentáre