05 Feb 2011

Pripravuje sa revízia trestného právneho systému Cirkvi

Autor:     Rubrika: Blog        RSS RSS

Svätá Stolica prostredníctvom biskupa Arrietu, sekretára Pápežskej rady pre výklad legislatívnych textov, ohlásila, že v dohľadnom čase dôjde k dôkladnému revidovaniu trestného právneho systému v Katolíckej cirkvi. Práce, ktoré prebiehajú už od roku 2008, sa nachádzajú v záverečnej fáze a po jej ukončení bude revidovaná normatíva predložená pápežovi Benediktovi XVI. na schválenie a promulgáciu. Zdá sa, že to nebudú len kozmetické úpravy, ale zmena celej filozofie trestného právneho systému.

Pokoncilové turbulencie

Po druhom vatikánskom koncile došlo k závažným turbulenciám v živote cirkevných spoločenstiev (ich následky pociťujeme dodnes). Tieto turbulencie zasiahli aj oblasť kánonického práva a najmä trestné právo. Niektorí odporcovia kánonického práva začali tvrdiť, že používanie práva je v rozpore so samou podstatou poslania Cirkvi, kde má byť dominantnou pastoračná láska, nie právne normy. Iní tvrdili, že kánonické právo postráda jednu z charakteristických vlastnosti práva, ktorým je donucovacia sila (armáda, policajné zložky, väznice…) a keďže nemôže nikoho prinútiť k zachovávaniu svojich právnych noriem, je vlastne zbytočné. Na druhej strane, zástancovia kánonického práva proti prvej z uvedených teórií argumentovali, že Cirkev tu na zemi nie je spoločenstvom „anjelov“, ale ľudí, opierajúc sa o starobylú právnu axiómu ubi societas ibi ius (kde je spoločnosť, tam je aj právo). Dokonca aj Ján Pavol II. v Apoštolskej konštitúcii Sacrae disciplinae leges, ktorou promulgoval Kódex kánonického práva z roku 1983 jasne povedal, že nie je úlohou práva nahradiť v Cirkvi pastoračnú lásku, ale naopak, vytvoriť vhodné podmienky, aby Cirkev bola tu na zemi spoločenstvom lásky. Proti druhej z uvedených teórií zástancovia kánonického práva argumentovali, že právo nemôže byť postavené len na donucovaní, pretože nijaké bezprávie, aj keď by sme boli k nemu donútení, sa nikdy nestane právom, ale vždy to bude bezprávie. Preto aj keď Cirkev nechce podceňovať donucovanie, na druhej strane, skutočné právo musí stáť na objektívnej pravde. Preto aj keď Cirkev nemá silové donucovacie prostriedky, to ešte neznamená, že nemá skutočné právo. Má svoje právo, ktorého úlohou je regulovať vonkajšie správanie sa jednotlivcov i cirkevných spoločenstiev vytvárajúc tak dobré predpoklady aj pre ich vnútorné mravné postoje.

Nefunkčnosť” súčasného trestného cirkevného systému?

Dnes nie sú nijak výnimočnými aj také hlasy. Dôvody pre túto nefunkčnosť sú viaceré a komplexnejšie. Avšak vynikajú spomedzi nich najmä dva. Ukázalo sa, že šiesta kniha kódexu, v ktorej sa nachádza trestne právo Cirkvi, príliš podľahla vyššie spomínaným „pastoračným“ tlakom a bez toho, aby mohla byť odskúšaná v praxi ad experimendum, bola okamžite promulgovaná v kódexe Jána Pavla II. Taktiež došlo k drastickej redukcii trestných činov a procedúra aplikácie trestov bola nastavená tak benevolentne, že aj nabádala k tolerancii. Z toho dôvodu sa silne vžilo do správania sa diecéznych biskupov presvedčenie, že netreba trestať, ale skôr tolerovať, odpúšťať. Dnes sa čoraz silnejšie hovorí, že toto narobilo veľa škody „spáse nesmrteľných duší“, ak Boží ľud musel sa naučiť „troviť“ uprostred svojich radov niektoré aj veľmi ťažké škandalózne správanie svojich bratov vo viere a to všetko beztrestne alebo len za mierne „pastoračné“ potrestanie. Druhým dôvodom bola skutočnosť, že právomoc trestať bola daná do rúk diecéznym biskupom a rehoľným predstaveným. Prefekt Kongregácie pre náuku viery už päť rokov po promulgácii kódexu si „ťažká“, že vybavuje pre niektorých klerikov „milosť“ oslobodenia od kňazských záväzkov, ale že mnohí si túto milosť nezaslúžia hneď, lebo spôsobili v Cirkvi škandály, pre ktoré by mali byť povinne najprv potrestaní (podľa nariadení kódexu) a až po náležitom čase pokánia by mali požiadať o milosť, lebo spôsobili veriacim veľa pohoršenia. Keď v období 90. rokov sa nepodarilo Apostolskej Stolici zmeniť zmýšľanie niektorých zainteresovaných ordinárov, pápež Ján Pavol II. vyňal z ich právomoci niektoré najzávažnejšie delikty a zveril ich Kongregácii pre náuku viery svojom Motu proprio Sacramentorum sanctitatis tutela v roku 2001. V roku 2010 boli Normy De delictis gravioribus znova revidované a promulgované Benediktom XVI. Teraz žijeme v očakávaní úplnej revízie šiestej knihy kódexu.

Dve autority

Arcibiskup Denveru Mons. Charles Chaput pre časopis Nové Horizonty 4/2010 otvorene priznal, že v USA nebolo zaužívané trestať. Ale potom dodal, že po pedofilných škandáloch sa biskupi USA poučili a teraz už častejšie používajú kánonické právo. A verí, že iné cirkevné spoločenstva sa poučia nielen zo škandálov v ich krajine, ale aj z toho, ako ich riešili. Veľmi zaujímavú poznámku nachádzame aj v druhom zväzku knihy Benedikta XVI. Ježiš Nazaretský, kde pápež spomína slová dublinského arcibiskupa z Írska, ktorý mu povedal, že pred Druhým vatikánskym koncilom trestné právo cirkvi nebolo dokonalé, ale fungovalo. No, po koncile to nové trestné kánonické právo nefunguje. A pápež usudzuje v tom zmysle, že tomuto právu treba vrátiť jeho funkčnosť v prospech dobra duší. To nebude návrat k predkoncilovým časom, ako to niektorí tvrdia, ale k užitočnému spojeniu predkoncilovej skúsenosti so zložitými časmi Cirkvi v súčasnosti.

Záver

V tejto chvíli sa ešte nedá povedať, či tu načrtnuté zmeny prinavrátia funkčnosť právnemu trestnému systému Cirkvi, to ukáže až budúcnosť. Ale je pravda, že katolícke cirkevné spoločenstvá veriacich si užili už toľko škandálov (iste, niektoré škandály média úmyselne opakovali ako keby ich bolo najmenej desaťkrát viac, ale to na veci nič nemení, že škandály tu naozaj boli a niektoré boli veľmi ťažkým porušením cirkevnej disciplíny i mravnosti). Preto bolo jednoducho potrebné a ešte aj v budúcnosti bude potrebné vykonať dôležité úpravy najmä v oblasti trestného kánonického práva. Lebo trestať, nemusí vždy znamenať nenávisť, ale aj lásku. Napr. otec, ak udrie svoje dieťa po zadku, robí to nie z nenávisti k nemu, ale pre jeho dobro. A Cirkev nemá na starosti iba obhajobu individuálnych práv jednotlivcov, ale najmä dobro cirkevného spoločenstva, „salus animarum“, spásu nesmrteľných duší. Toto musí byť v primeranej rovnováhe.

Na obrázku je americký kardinál Joseph Levada, v súčasnosti “šéf” Najvyššieho tribunálu Cirkvi, ktorým sa Kongregácia pre náuku viery stala po roku 2001.

Foto prevzaté: onelacatholic.blogspot..com

Žiaden komentár

Komentáre