18 Nov 2013

Spravodlivosť, láska a pravda

Autor:     Rubrika: Blog        RSS RSS

i30006w460h276xyz1001V dnešnej dobe, kedy je inštitút platného manželského zväzku napádaný a obraz Trojičného Boha vo sviatostnom manželstve negovaný, je osobitne užitočné brániť posvätnosť manželstva. Raz platne uzavreté manželstvo vždy ostane tajomstvom medzi mužom a ženou, ale aj cestou ich naplnenia, rastu i spoločného úsilia po dokonalosti, a to aj na pozadí neľahkých ťažkostí a  sklamaní. Nech príhovor pápeža Benedikta XVI. pri príležitosti inaugurácie súdneho roku Tribunálu Rímskej roty dňa 29. januára 2010 v Klementínskej sále vo Vatikáne je svetlom pre tých, ktorým je zverené vysluhovanie spravodlivosti v Cirkvi a odovzdávanie pravdy tým, ktorí ju hľadajú.

 

Milí členovia Tribunálu Rímskej Roty!

Som rád, že sa s vami môžem znova stretnúť pri inaugurácii súdneho roku. Srdečne pozdravujem kolégium prelátov audítorov, počínajúc dekanom Mons. Antoni Stankiewiczom, a jemu ďakujem za slová, ktoré mi v mene prítomných adresoval. Svoj pozdrav rozširujem aj na promótorov spravodlivosti, obhajcov zväzku, ďalších pracovníkov, na advokátov a všetkých spolupracovníkov tohto Apoštolského Tribunálu, ako aj na členov Rotálneho štúdia. Rád využívam túto príležitosť, aby som znova vyslovil svoje hlboké ocenenie a svoju úprimnú vďačnosť za vašu službu v Cirkvi, a zároveň aby som zdôraznil potrebu vašej súdnej činnosti. Cenná práca, ktorú sú povolaní starostlivo vykonávať preláti audítori v mene Apoštolského stolca a z jeho poverenia, je podporovaná uznávanými a pevnými tradíciami tohto tribunálu a každý z vás sa má cítiť osobne zaviazaný, aby ho rešpektoval.

Dnes by som sa chcel zaoberať ústredným jadrom vašej služby so snahou hlbšie pochopiť vzťahy medzi spravodlivosťou, láskou a pravdou. Predovšetkým sa budem vracať k niektorým myšlienkam vyloženým v encyklike Caritas in veritate, ktoré sú síce situované do kontextu sociálnej náuky Cirkvi, ale môžu byť svetlom aj pre iné cirkevné oblasti. Je potrebné si uvedomiť rozšírenú a zakorenenú tendenciu, aj keď nie vždy vyslovovanú, ktorá stavia do protikladu spravodlivosť a lásku, takmer akoby jedna vylučovala druhú. V takejto línii a so špecifickým poukazom na život Cirkvi sa podaktorí domnievajú, že pastierska láska by mohla ospravedlniť každý krok smerujúci k vyhláseniu neplatnosti manželského zväzku, aby sa tak vyšlo v ústrety ľuďom, ktorí sa nachádzajú v neregulárnej manželskej situácii. Samotná pravda, ktorá sa síce hlása slovne, by tak bola tendenčne nazeraná pohľadom používajúcim ju ako prostriedok, ktorý by ju modifikoval podľa rôznych prejavujúcich sa potrieb.

Vychádzajúc z výrazu „vysluhovanie spravodlivosti“, chcel by som predovšetkým pripomenúť, že váš úrad je podstatne dielom spravodlivosti ako čnosti, „ktorá spočíva v neustálej a pevnej vôli dať Bohu a blížnemu to, čo im prináleží ” (KKC, b. 1807) a u ktorej je tak ako nikdy dôležité znovuobjaviť jej ľudskú a kresťanskú hodnotu, a to aj vo vnútri Cirkvi. Kánonické právo sa niekedy podceňuje, akoby bolo čisto technický nástroj v službe akéhokoľvek subjektívneho záujmu, aj takého, ktorý nie je založený na pravde. Je však potrebné, aby právo sa stále bralo do úvahy vo svojom podstatnom vzťahu so spravodlivosťou, s vedomím toho, že právna činnosť má v Cirkvi za cieľ spásu duší a „tvorí zvláštnu súčasť pri poslaní Krista Pastiera… v uskutočňovaní poriadku chceného samotným Kristom” (Ján Pavol II., Príhovor k Rímskej Rote, 18. januára 1990, in AAS 82 [1990], s. 874, b.4). V takejto perspektíve je potrebné pamätať na to, že za všetkých okolností sú proces a rozsudok fundamentálnym spôsobom späté so spravodlivosťou a dávajú sa jej k  službám. Proces a rozsudok majú veľký význam tak pre stránky, ako aj pre celé cirkevné spoločenstvo a to nadobúda celkom jedinečnú hodnotu, keď ide o vyhlásenie neplatnosti manželstva, ktoré sa týka priamo ľudského a nadprirodzeného dobra manželského páru, ako aj verejného dobra Cirkvi. Okrem tohto rozmeru spravodlivosti, ktorý by sme mohli definovať ako „objektívny“, jestvuje ešte iný od neho neoddeliteľný rozmer, ktorý sa týka „vysluhovateľov práva“, a síce tých, ktorí ho umožňujú. Chcel by som podčiarknuť to, že ich musí charakterizovať vysoký stupeň ľudských a kresťanských čností, osobitne rozvážnosť a spravodlivosť, ale aj pevnosť. Táto ostatná čnosť sa stáva ešte významnejšou, keď sa nespravodlivosť ukazuje ako cesta ľahšia k nasledovaniu, keďže implikuje vyhovenie túžbam a očakávaniam stránok, alebo podmienkam sociálneho prostredia. V tomto kontexte sudca, ktorý túži byť spravodlivým a chce sa prispôsobiť klasickému vzoru „žijúcej spravodlivosti“ (porov. Aristoteles, Etika Nikomachova, V, 1132a), je svojou úlohou vystavený vážnej zodpovednosti pred Bohom a ľuďmi, ktorá totiž zahŕňa nutnú včasnosť zasiahnutia v každej fáze procesu: «quam primum, salva iustitia» (Pápežská rada pre výklad textov zákonov, Inštr. Dignitas connubii, čl. 72). Všetci tí, ktorí pracujú na poli práva, každý podľa svojej úlohy, musia byť vedení spravodlivosťou. Myslím predovšetkým na advokátov, ktorí musia upriamovať všetku pozornosť nielen na rešpektovanie pravdivosti dôkazov, ale aj sa majú starostlivo vystríhať toho, aby ako dôveryhodní vysluhovatelia práva prijímali záštitu nad kauzami, ktoré podľa ich vedomia, nie sú objektívne podopreté.

Ten, kto vysluhuje spravodlivosť, taktiež nemôže pri svojej činnosti odhliadnuť od lásky. Láska k Bohu a k blížnemu má formovať každú činnosť, aj činnosť zdanlivo technickejšiu a byrokratickejšiu. Pohľad a miera lásky mu pomôže, aby nezabúdal, že stále stojí pred ľuďmi poznačenými problémami a utrpením. Aj v špecifickej službe vykonávanej vysluhovateľmi spravodlivosti platí princíp, podľa ktorého „láska prevyšuje spravodlivosť“ (Enc. Caritas in veritate, č. 6). V dôsledku toho prístup k ľuďom má síce svoj špecifický spôsob spojený s procesom, ale treba sa vcítiť do konkrétneho prípadu, aby cez delikátny a starostlivý prístup sa uľahčil stránkam kontakt s príslušným súdom. Zároveň zakaždým, keď sa objaví nádej na úspech, je potrebné sa horlivo snažiť o privedenie manželov k  prípadnému konvalidovaniu ich manželstva a k obnoveniu manželského spolužitia (porov. kán. 1676 CIC). Taktiež sa nesmie zanedbávať úsilie o to, aby sa medzi stránkami vytvorilo ovzdušie ľudskej a kresťanskej disponibility založené na hľadaní pravdy (porov. Inštr. Dignitas connubii, čl. 65 §§ 2-3).

Predsa však je potrebné zdôrazniť, že každé dielo autentickej lásky pojíma nevyhnutnú súvislosť so spravodlivosťou, o to viac v našom prípade. „Láska – ‚caritas‘ – je mimoriadna sila, ktorá podnecuje ľudí, aby sa odvážne a veľkodušne angažovali na poli spravodlivosti a pokoja“ (Enc. Caritas in veritate, č. 1). „Kto miluje druhých slúžiacou láskou (carità), je voči nim predovšetkým spravodlivý. Spravodlivosť nielen že nie je cudzia láske, ani nie je paralelnou alebo alternatívnou cestou lásky: spravodlivosť je ‚neoddeliteľná od lásky‘, je s ňou vnútorne zviazaná“ (tamtiež, č. 6). Láska bez spravodlivosti nie je taká, ale len napodobenina, lebo samotná láska si vyžaduje onú objektívnosť typickú pre spravodlivosť, ktorá sa nezamieňa s neľudskou chladnosťou.  S ohľadom na to, ako povedal môj predchodca ctihodný Ján Pavol II. v príhovore venovanom vzťahu medzi pastoráciou a právom, „sudca […] by sa vždy mal mať na pozore pred rizikom nesprávne chápaného súcitu, ktorý by upadol do sentimentálnosti, iba zdanlivo pastoračnej (18. januára 1990, in AAS, 82 [1990], s. 875, č. 5).

Je potrebné vyhýbať sa pseudo-pastoračným nástrahám, ktoré kladú problém na celkom horizontálnu rovinu, kde ide len o uspokojenie subjektívnych požiadaviek vyhlásenia neplatnosti manželstva za každú cenu, okrem iného preto, aby sa prekonali prekážky pre prijímanie sviatosti pokánia a Eucharistie. Avšak najvyššie dobro umožňujúce obnovenie prijímania Eucharistie po sviatostnom zmierení si vyžaduje, aby sa bralo do úvahy autentické dobro ľudí, ktoré je neoddeliteľné od pravdy o ich kánonickej situácii. Bolo by klamlivým dobrom a vážnym nedostatkom spravodlivosti a lásky, keby sa im urovnala cesta k prijímaniu sviatostí pri nebezpečenstve toho, že povedú život v objektívnom kontraste s pravdou o ich osobnej situácii.

Pokiaľ ide o pravdu, v príhovoroch k tomuto Apoštolskému Tribunálu z rokov 2006 a 2007 som zdôraznil možnosť dôjsť k pravde o podstate manželstva a o skutočnosti každej osobnej situácie, ktorá je predložená tribunálu k posúdeniu (28. januára 2006, in AAS 98 [2006], s. 135-138; a 27. januára 2007, in AAS 99 [2007], s. 86-91; o pravde v manželských procesoch porov. Inštr. Dignitas connubii, čl. 65 §§ 1-2, 95 § 1, 167, 177, 178). Dnes by som chcel podčiarknuť to, že ako spravodlivosť tak aj láska (carità) predpokladajú lásku (amore) k pravde a ich podstatnou súčasťou je hľadanie toho, čo je správne. Zvlášť láska (carità) si vyžaduje ešte náročnejšiu väzbu na pravdu. „Obhajovať pravdu, s pokorou a presvedčivo ju predkladať a životom o nej vydávať svedectvo, sú náročné a nenahraditeľné formy lásky. Veď láska sa ‚raduje z pravdy‘ (1 Kor 13, 6)“ (Enc. Caritas in veritate, č. 1). „Len v pravde žiari aj láska a možno ju autenticky žiť […]. Bez pravdy láska ľahko skĺzne do sentimentalizmu. Láska sa stáva prázdnou škrupinou, ktorú možno ľubovoľne naplniť. V kultúre bez pravdy to znamená ohrozenie lásky. Stáva sa obeťou emócií a svojvoľných názorov, zneužívaným slovom, ktoré napokon nadobúda celkom opačný význam“ (tamtiež, č. 3).

Je potrebné si uvedomiť, že k takémuto vyprázdneniu môže dochádzať nielen pri praktickej činnosti súdenia, ale aj v teoretických úvahách, ktoré majú veľký vplyv na konkrétne rozsudky. Tento problém sa ukazuje, keď sa viac či menej prehliada samotná podstata manželstva zakoreneného v prirodzenosti muža a ženy, ktorá umožňuje vynášanie objektívnych rozsudkov o jednotlivom manželstve. V tomto zmysle existenciálna, personalistická a vzťahová úvaha o manželskom zväzku sa nikdy nemôže robiť na úkor jeho nerozlučiteľnosti ako jeho podstatnej vlastnosti, ktorá v kresťanskom manželstve spoločne s jednotou nadobúda z dôvodu sviatosti osobitnú pevnosť (porov. kán. 1056 CIC). Taktiež sa nesmie zabúdať, že manželstvo má priazeň práva. Preto v pochybnosti treba trvať na jeho platnosti, kým sa nedokáže opak (porov. kán. 1060 CIC). Inakšie sa závažne riskuje, že pre vyhlásenie neplatnosti ostaneme bez objektívneho referenčného bodu a že každá ťažkosť v manželstve sa premení na príznak neúspešného uskutočnenia zväzku, u ktorého sa podstatné jadro jeho spravodlivosti –  nerozlučiteľné puto –  fakticky popiera.

Vážení preláti audítori, úradníci a advokáti, zverujem vám tieto úvahy s tým, že si dobre uvedomujem ducha vernosti, ktorý vás podnecuje, a nasadenie, s ktorým sa usilujete plne uskutočňovať cirkevné normy pri hľadaní skutočného dobra pre Boží ľud. Pre podporenie vašej cennej činnosti vyprosujem každému z vás a vašej každodennej práci materskú ochranu Najsvätejšej Panny Márie, Speculum iustitiae, a s láskou vám udeľujem apoštolské požehnanie.

 

Preklad z taliančiny: Zuzana Dufincová.

Originál príhovoru: http://www.vatican.va/holy_father/benedict_xvi/speeches/2010/january/documents/hf_ben-xvi_spe_20100129_rota-romana_it.html

Zdroj fotografie: internet.

 

Žiaden komentár

Komentáre