10 Feb 2016

Príhovor Svätého Otca Františka pri otvorení súdneho roka Tribunálu Rímskej Roty

Autor:     Rubrika: Blog        RSS RSS

407456-top_foto1-f3jvyVatikán, Klementínska sála, piatok 22.1.2016

Drahí bratia,

Srdečne vás vítam a zároveň ďakujem Dekanovi za slová, ktorými otvoril naše stretnutie.

Už oddávna je služba Apoštolského Tribunálu Rímskej Roty nápomocná Nástupcovi Petra, aby Cirkev, neoddeliteľne spätá s rodinou, nepretržite ohlasovala plán Boha Stvoriteľa a Vykupiteľa o svätosti a kráse manželskej ustanovizne. Toto poslanie je vždy aktuálne, ale v našich časoch nadobudlo mimoriadny význam.

Popri definícii Rímskej Roty ako Tribunálu rodiny[1] by som chcel vyzdvihnúť aj jej ďalšie privilégium a síce, že Rímska Rota je Tribunálom  pravdivosti posvätného zväzku. A tieto dva aspekty sú komplementárne.

Cirkev má vskutku poslanie preukazovať nezničiteľnú Božiu milosrdnú lásku k rodinám, najmä poraneným hriechom a útrapami života, a zároveň ohlasovať neodvolateľnú pravdu o manželstve podľa Božieho zámeru. Táto služba je prvorado zverená pápežovi a biskupom.

V priebehu synody o rodine, ktorú nám Pán doprial vykonať počas uplynulých dvoch rokov, sme mohli dovŕšiť, v duchu a štýle opravdivej kolegiality, hlboké múdre rozlišovanie, vďaka ktorému Cirkev, okrem iného, poúča svet, že nemožno popliesť rodinu, ako ju chce Boh, s hocakým iným typom spolužitia.

S tým istým duchovným a pastoračným prístupom, vaša činnosť, či už súdna alebo tá na poli permanentnej formácie, nastoľuje a podporuje dielo pravdy. Keď sa totiž Cirkev prostredníctvom vašej služby podujíma prehlásiť pravdu o konkrétnom manželstve pre dobro veriacich, súčasne stále pripomína, že tí, ktorí na základe slobodnej voľby alebo pre nepriaznivé okolnosti života,[2] žijú objektívne v stave omylu, neprestávajú byť predmetom Kristovej milosrdnej lásky a teda aj samotnej Cirkvi.

Rodina, založená na manželstve nerozlučiteľnom, výlučnom a plodnom je Božím „snom“ a „snom“ jeho Cirkvi pre spásu ľudského pokolenia.[3]

Ako tvrdil už blahoslavený Pavol VI., Cirkev neustále venuje «výnimočne starostlivú a láskavú pozornosť rodine a jej problémom. Prostredníctvom manželstva a rodiny Všemohúci múdro spojil dva veľkolepé ciele človečenstva:

Poslanie odovzdávať život a vzájomnú oprávnenú lásku muža a ženy, ktorá ich pozýva, aby sa vzájomne dopĺňali a obdarúvali nielen fyzicky, ale predovšetkým duchovne. Alebo lepšie povedané: Boh chcel dať manželom účasť na svojej láske: na láske osobnej, ktorou miluje každého z nich a ktorou ich volá, aby si pomáhali a vzájomne sa obdarúvali a tak dosahovali naplnenie svojho osobného života; a na láske, ktorá ich približuje k ľudstvu a ku všetkým jeho deťom a ktorou túži rozmnožiť počet ľudského potomstva, aby mu dal účasť na svojom živote a na svojej večnej blaženosti».[4]

Rodina a Cirkev sa na odlišných rovinách spájajú, aby sprevádzali ľudský rod v smerovaní k cieľu svojej existencie. Vykonávajú to zaiste poučovaním, ktoré odovzdávajú, ale aj ich totožnou povahou spoločenstva, lásky a života. Veď ak sa rodina vhodne nazýva „domácou cirkvou“, potom sa právom Cirkvi udeľuje titul Božej rodiny. Preto «je „rodinný duch“ konštitučnou chartou Cirkvi: kresťanstvo sa musí takto prejavovať navonok a takto musí vnútorne existovať. V Písme je napísané: „Vy, čo ste boli kedysi ďaleko – hovorí sv. Pavol – […] už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny“ (Ef 2, 19). Cirkev je a musí zostať Božou rodinou».[5]

A práve preto Cirkev ako matka a učiteľka vie, že medzi kresťanmi niektorí majú silnú vieru, stvárňovanú láskou, posilňovanú dobrou katechézou a živenú modlitbou a sviatostným životom. Ale sú aj takí, ktorí majú slabú vieru. Ich viera je zanedbaná, nepestovaná, boli v nej slabo vychovaní, alebo ju už stratili.

A tu treba znova jasne potvrdiť, že kvalita viery nie je podstatnou podmienkou manželského súhlasu. Manželský súhlas môže byť podľa stálej náuky zmarený len na prirodzenej rovine (porov. kán. 1055, § 1 a 2 CIC).

Habitus fidei je vliaty do duše v momente krstu a tajomne v nej účinkuje, aj keď sa viera nerozvíja a z psychologického hľadiska sa zdá, že jej niet. Nezriedka snúbenci, pobádaní do pravého manželstva prirodzeným inštinktom, majú pri jeho uzatváraní iba ohraničené vedomie o plnosti Božieho plánu a až neskôr, v rodinnom živote, odhalia všetko to, čo Boh Stvoriteľ a Vykupiteľ pre nich určil. Nedostatky výchovy vo viere a tiež omyl ohľadne jednoty, nerozlučiteľnosti a sviatostnej hodnosti manželstva poškodzujú manželský súhlas jedine, keď determinujú vôľu (porov. kán. 1099 CIC). Preto omyly, ktoré sa vzťahujú na sviatostnosť manželstva treba zvažovať veľmi starostlivo.

Cirkev s obnoveným zmyslom pre zodpovednosť naďalej predkladá manželstvo s jeho podstatnými prvkami – potomstvo, dobro manželov, jednota, nerozlučiteľnosť, sviatostnosť[6] – nie ako dajaký ideál len pre niekoľkých, napriek moderným modelom manželstva zameraným na krátkodobosť a prechodnosť, ale ako realitu, ktorú s Kristovou milosťou môžu žiť všetci pokrstení veriaci. O to viac je dnes pastoračnou naliehavosťou, ktorá sa týka všetkých štruktúr Cirkvi, zamerať spoločné úsilie na primeranú prípravu na manželstvo, ako na akýsi druh nového katechumenátu – toto podčiarkujem: akýsi druh nového katechumenátu – tak veľmi požadovaný niektorými synodálnymi otcami.[7]

Drahí bratia! Doba, v ktorej žijeme, kladie veľké nároky na rodiny, ale aj na nás, pastierov. A my sme povolaní, aby sme ich sprevádzali. S týmto vedomím vám chcem popriať úspechy v práci aj v novom roku, ktorý nám Pán daroval. Uisťujem vás o svojich modlitbách a aj ja sa zverujem do vašich. Presvätá Panna a svätý Jozef nech vyprosia Cirkvi, aby vzrastala v rodinnom duchu, a rodinám, aby sa stále viac cítili byť živou a aktívnou časťou Božieho ľudu.

Ďakujem.

Z taliančiny preložil Peter Holec.

 

 

[1] Pius XII, Príhovor k Rímskej Rote 1. októbra 1940: L`Osservatore Romano, 2. október 1940, s. 1.

[2] «Azda všetka táto pohroma má veľmi všeobecné pomenovanie, ale v tomto prípade tragicky pravdivé, a to: egoizmus. Ak vo svete ľudskej lásky, ktorým je zaiste rodina, zavládne egoizmus, znehodnocuje ho, kazí, rozkladá. Umenie milovať nie je také ľahké, ako sa všeobecne myslí. Na to, aby sa ho človek naučil, nestačia pudy. Tým menej vášeň, ba ani zamilovanosť» (G. B. Montini, Pastiersky list na začiatku pôstu 1960).

[3] Porov. Pius XI, enc. Casti connubii, 31. december 1930: AAS 22 (1930), 541.

[4] Pavol VI, Príhovor k účastníkom XIII. Národného kongresu Centro Italiano Femminile, 12. február 1966: AAS 58 (1966), 219. Sv. Ján Pavol II. v Liste rodinám zdôrazňoval, že rodina je cestou Cirkvi: «prvou a najdôležitejšou» ) Gratissimam sane, 2. február 1994, 2: AAS 86 [1994], 868).

[5] Katechéza na generálnej audiencii dňa 7. októbra 2015.

[6] Porov. Augustín, De bono coniugali, 24, 32; De Genesi ad litteram, 9, 7, 12.

[7] «Domnievame sa, že príprava na manželstvo sa uľahčí, ak sa mladým založenie rodiny predstaví, a ak ho tí, čo si chcú založiť vlastný rodinný krb pochopia ako povolanie, ako poslanie, ako veľkú úlohu, ktorá životu poskytuje najvyšší cieľ a obohatí ho svojimi darmi a silou, bez toho, aby niečo deformovala alebo zveličovala» (G. B. Montini, Pastiersky list ambroziánskej arcidiecéze).

 

Foto zdroj: http://www.novinky.cz/zahranicni/evropa/322375-papez-frantisek-prohlasil-za-svateho-jezuitu-petra-fabera.html

 

Žiaden komentár

Komentáre