25 Feb 2019

Mons. Josef Huber, emeritný sudca Tribunálu Rímskej Roty, sa vrátil do domu Otca

Autor:     Rubrika: Blog        RSS RSS

Meno nemeckého kňaza Mons. Josefa Hubera by sa na prvé počutie mohlo javiť slovenskému čitateľovi ako neznáme, avšak nie je tomu celkom tak. Mons. Huber bol so Slovenskom veľmi prepojený a to predovšetkým vďaka dlhoročnému priateľstvu s dnes už nebohým Mons. Jurajom Danielom Faltinom, O.F.M.Conv. (1927-2008). Aj on bol rotálnym sudcom, ktorý počas komunizmu ušiel do Talianska, aby mohol naplniť svoje životné rehoľné a kňazské povolanie[1].

Krátko po páde železnej opony, od roku 1991, sa začali na Slovensku, na Spišskej Kapitule, organizovať sympózia kánonického práva, ktoré majú dnes už úctyhodnú tradíciu. Mons. Faltin, spišský rodák z Kurimian, úzko spolupracoval s organizátormi týchto sympózií[2]. V prvých rokoch na tieto sympóziá prichádzali v úlohe prednášateľov práve priatelia Mons. Faltina, špičkoví svetoví kánonisti a medzi nimi nechýbal ani Mons. Josef Huber. V roku 1995 vystúpil s prednáškou na tému Právo Cirkvi na nadobudnutie, vlastnenie, spravovanie a predaj cirkevného majetku[3] a v roku 2002 s prednáškou o Kán. 1095, b. 3 CIC – Genéza, interpretácia, problémy[4].

S ubiehajúcimi rokmi a utužovaným priateľstvom medzi dvoma rotálnymi sudcami rástol aj vzťah Mons. Hubera k Slovensku. Jeho jedinečným a výnimočným osobným príspevkom pre rozvoj slovenských a aj českých cirkevných súdov bol fakt, že dve desaťročia pre ne financoval zväzky publikovaných rotálnych rozsudkov. Ide o niektoré rozsudky Apoštolského tribunálu Rímskej Roty (čo je odvolací súd Svätej Stolice), ktoré tento tribunál od roku 1909 každoročne vydáva. Keďže Rímska Rota je svojím spôsobom tvorcom cirkevnej jurisprudencie, jej rozsudky majú byť pre nižšie súdy (metropolitné a diecézne) istou pomôckou a vzorom ako postupovať v kauzách predovšetkým o vyhlasení neplatnosti manželstva. Len pre ilustráciu uvedieme, že aktuálne jeden zväzok Decisiones seu Sententiae Romanae Rotae stojí cca 90 €. Mons. Huber ich kupoval štandardne spočiatku päť[5], neskôr desať kusov a tie boli z Košického metropolitného súdu distribuované na cirkevné súdy na Slovensku, Morave i v Čechách. Mons. Huber tak robil nie preto, že bol bohatý – hoci zaiste, keby nemal finančné prostriedky, nerobil by tak – ale preto, že silno vnímal potrebu pomoci Cirkvi v krajinách bývalého komunistického režimu. Hovorieval, že istá časť jeho príjmu nie je pre neho, ale pre iných. Dobrovoľne ňou prispieval na rast vzdelania. Finančne podporil nejedného študenta bez ohľadu na to, či išlo o kňaza alebo laika, ktorý by si štúdia kánonického práva v Ríme inak nemohol dovoliť. Osobne to môžem dosvedčiť, lebo aj za mojím rímskym doktorátom sa ukrýva štedrosť Mons. Hubera. Nemalou finančnou sumou prispel aj na budovanie a rast Katolíckej univerzitu v Ružomberku.  Sám bol skromný, nepotreboval veľa. Sústreďoval sa viac na budovanie vzťahov, ktoré udržiaval veľmi rád aj so svojimi bývalými študentmi. Bol hrdý, ak niekto z nich zaujal  miesto v odbore a stal sa tak jeho kolegom. Mal povesť prísneho, ale priameho a ohľaduplného profesora. Študenti si ho vážili aj po odchode do dôchodku a radi vyhľadávali jeho spoločnosť na rôznych kánonických konferenciách a príležitostných stretnutiach. Mons. Huber vždy ocenil námahu každého študenta. Navyše svojou diskrétnosťou, ľudským prístupom a zároveň odbornosťou vedel povzbudiť a neraz kompetentne i usmerniť každého, kto bol tomu otvorený.

Josef Huber sa narodil dňa 23. júna 1935 ako druhý v poradí zo siedmich detí v juhozápadnom Nemecku v oblasti Čierneho lesa v Oberkirch–Ringelbach. O týždeň neskôr tu prijal aj sviatosť krstu. Keď vypukla druha svetová vojna, rodičia ho ako štvorročného presťahovali k starým rodičom, rovnako aj jeho staršieho brata Adolfa. Tak si to totiž vyžadovalo vtedajšie nariadenie Führera s cieľom zachovať rod v prípade bombardovania rodičovského domu[6]. Už v mladosti stratil otca. Po maturite študoval filozofiu a teológiu v nemeckom meste Mainz a vo švajčiarskom Fribourgu.

Dňa 25. februára 1961 prijal v meste Mainz kňazské svätenie z rúk biskupa Alberta Stohra. Celý život ho sprevádzali slová z kázne jeho primičného kazateľa: „Choď, kam Ťa pošlem, nepýtaj sa prečo, vstaň a choď!“ Svoju kňazskú službu začal ako kaplán v mestskej časti Mainz–Kastel. Neskôr sa stal vicerektorom biskupského konvinktu v Mainzi a dušpastierom pre španielsku komunitu.

Svoje kánonické štúdiá začal v roku 1965 na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme. Ukončil ich v roku 1969 obhájením doktorskej práce, napísanej po latinsky, pod vedením prof. P. Olisa Robledu, S.J., na tému „Manželský súhlas v rímskom práve“. Začiatky svojich rímskych štúdií Mons. Huber zvykol opisovať takto: „Keď som prišiel na Gregorovu univerzitu, opýtal som sa, ktorý z profesorov je ten najprísnejší a toho som si zvolil za moderátora svojej doktorskej práce“. Táto anekdota vystihuje jeho charakter: neuspokojil sa s priemernosťou, bol náročný aj na seba.

V roku 1974 bol menovaný za pridaného súdneho vikára (viceoficiála) biskupského súdu v Mainzi. V rokoch 1975 až 1992 pôsobil s veľkým úžitkom na fare Bingen–Dromersheim. S jeho menom je spojená obnova materskej školy a farského kostola. Charakterizovalo ho mnoho duchovných rozhovorov s veriacimi, svätých omší a kázni, pričom krsty, ktoré udelil a pohreby, ktoré tam vykonal, sa nedajú ani spočítať.

Keď mal 57 rokov, vtedajší pápež Ján Pavol II. ho povolal späť do Ríma a vymenoval ho za preláta – audítora Apoštolského tribunálu Rímskej Roty. Tam pôsobil osemnásť rokov, teda až do odchodu do dôchodku v roku 2010. Za spismi a aktami káuz – nech už išlo o trestný proces, alebo proces o vyhlásenie neplatnosti manželstva – videl vždy človeka, hoci nedokonalého a slabého so svojimi zlyhaniami, ale predsa túžiaceho po pravde, slobode a láske. K tomuto pohľadu ho pobádala jeho formácia, akej sa mu pri štúdiách dostalo a tiež jeho schopnosť načúvať. Túžil pochopiť človeka v jeho širokospektrálnom psycho-afektívnom zábere. Bol tiež predsedom Disciplinárnej komisie a sudcom na odvolacom súde štátu Vatikán, ako aj komisárom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatosti. Zároveň bol profesorom Rotálneho štúdia a tiež prednášal na Pápežskej Gregorovej univerzite a na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme.

Keď ukončil svoje pôsobenie v Ríme a uzavrel tam svoje pracovné aktivity, vrátil sa späť do vlasti. Žil v meste Guntersblum, kde pestoval mnohé kontakty: so svojou rodinou, so svojimi ešte žijúcimi školskými kamarátmi, s ľuďmi, ktorých poznal počas rôznych kurzov a z miest jeho predchádzajúcich pôsobení. Nadväzoval aj nové vzťahy s miestnymi ľuďmi. Udržiaval aj kontakt s Rímom a rád sa zúčastňoval vedeckých konferencií. Prichádzal na ne ako poslucháč, a neraz aj ako aktívny účastník, prednášateľ. Neprestal sa vzdelávať a neustále sledoval dianie v Cirkvi a najmä rozvoj kánonickej vedy. Pozoruhodnosťou bolo, že z vlastnej iniciatívy sa začal učiť slovenský jazyk, lebo – ako hovorieval – mozog je potrebné cvičiť v každom veku. Slovenčina bola pre neho v tomto zmysle veľkou výzvou. Túžil sa na Slovensko ešte vrátiť a vidieť jeho rozvoj za ostatné roky na poli cirkevného súdnictva.

Pracovníci spomínaných cirkevných súdov v našich krajinách sa tešili tomuto záujmu Mons. Hubera a jeho náklonnosti k našim veriacim. Práca cirkevných súdov s cieľom vysluhovať spravodlivosť sa u nás zdokonaľovala aj vďaka jeho konkrétnej pomoci a podpore. Kontakty s Mons. Huberom boli živé. Z rôznych cirkevných súdov zo Slovenska, Čiech a Moravy dostával ďakované listy za zaslané rotálne rozsudky. Pomerne nadštandardný vzťah udržiaval Mons. Huber s Košickým metropolitným súdom aj vďaka osobným kontaktom s niektorými jeho členmi.

Mons. Huber svoju múdrosť a skúsenosti neskrýval, ale zapálený láskou ku Kristovi túžil čím viacerým ukázať cestu spravodlivosti. Vo svojej veľkodušnosti a šľachetnosti využil príležitosť, ktorú mu dalo jeho priateľstvo s Mons. Danielom Jurajom Faltinom, O.F.M., aby prispel k rozvoju kánonickej vedy na Slovensku, v Čechách a na Morave. Tieto slová v latinskom jazyku zdobia pergamen Rádu Strieborného Plášťa Svätého Rajmunda z Peñafortu, ktorý bol Mons. Huberovi udelený dňa 7. januára 2012. Stal sa tak druhým držiteľom tohto ocenenia, ktoré Košický metropolitný súd udeľuje. Z poverenia moderátora Košického metropolitného súdu Mons. Bernarda Bobera, arcibiskupa–metropolitu, odovzdal tento Rád Mons. Huberovi dňa 4. júla 2012 na pôde Pápežskej univerzity Sv. Tomáša Akvinského v Ríme P. Miroslav Konštanc Adam, O.P., vtedajší rektor tejto univerzity. Páter Konštanc je zároveň prvým držiteľom tohto ocenenia[7] a od 22.3.2016 sa stal aj on rotálnym sudcom. Mons. Huber si ocenenie veľmi vážil a pri jeho preberaní sa vyslovil, že tento pergamen má pre neho väčšiu hodnotu ako vysokoškolský diplom.

Ďalšie životné plány Mons. Hubera však zmarila nešťastná udalosť, ktorá sa stala v novembri roku 2016. V svojom byte dostal ťažkú mozgovú príhodu, ktorá ho pripravila o životnú vitalitu a natrvalo ho pripútala na invalidný vozík. Mons. Huber bol tak umiestnený v centre starostlivosti pre seniorov, v sanatóriu Curanum, v meste Bad Hersfeld. Tam sa o neho každodenne s veľkou láskou a profesionalitou starala poľská pracovníčka sanatória pani Ewa Krukowska. Mons. Huber bol totiž absolútne odkázaný na pomoc druhého človeka. Vďaka osobitnému prístupu pani Ewy však bojoval do poslednej chvíle. Nemohol rozprávať, ba ani gestikulovať, ale z výrazu jeho tváre sa dalo vyčítať, že dokonale vníma svoje okolie. Každému, kto ho prišiel navštíviť, dal silným stiskom ľavej ruky pocítiť, že sa teší jeho prítomnosti. Jeho cesta očisťovania trvala dva roky. V podvečer 9. novembra 2018 sa Mons. Josef Huber v tichosti zo svojej izby pobral na večnosť a sa vrátil do domu Otca. Pohrebné obrady skromného pápežského preláta sa konali dňa 15. novembra v jeho rodisku, vo farskom kostole v Oberkirchu. Po nej boli telesné pozostatky Mons. Hubera uložené na miestnom cintoríne.

Život Mons. Hubera bol bohatý a plný, no zároveň jednoduchý. Pracoval dôsledne, tvrdo a v tichosti. Každé začaté dielo dokončil. Svojim predsavzatiam bol verný. Vedel si oddýchnuť a tešiť sa z maličkostí. Mal zmysel pre jemný, ale trefný humor. Viera v Boha a jeho životné motto „Choď, kam Ťa pošlem, nepýtaj sa prečo, vstaň a choď!“ mu dávali silu, nádej a vnútornú slobodu pre všetko a od všetkého, čím žil. Kráčal pevne nohami po zemi, ale súčasne sa vedel odpútať od pozemských vecí. Žil s pohľadom na večnosť. Keby čítal tieto riadky, s úsmevom by zaiste povedal: „Mah, chissà!“ (Nuž, ktohovie). Nikdy si o sebe nenamýšľal a staral sa, aby nikomu neuškodil.

Mons. Huber bol tiež veľkým ctiteľom svätých žien Cirkvi. Osobitne obdivoval sv. Teréziu Benediktu z Kríža Edithu Steinovú, sv. Alžbetu Durínsku a sv. Hildegardu z Bingenu (kde bol farárom). Často citoval ich životné postoje a to, ako budovali svoj vzťah s Bohom a s blížnymi. Taktiež mal v úcte svojho nebeského patróna sv. Jozefa, ženícha Panny Márie. O sv. Jozefovi rád meditoval a bol jeho častým zdrojom inšpirácií a úvah.

Mons. Huber bol jednoducho Boží muž. Na jeho život by sme mohli aplikovať slová Svätého apoštola Pavla, a síce, že život Mons. Hubera bol ukrytý v Bohu (Kol 3,3).

 

Na fotografii autorky článku: P. Konstanc M. Adam, O.P. a Mons. Josef Huber pri odovzdávaní Rádu Strieborného Plášťa Svätého Rajmunda z Peñafortu.

[1] Život Mons. Juraja Daniela Faltina, OFM Conv., pápežského preláta, je podrobnejšie zachytený v publikácii Holec P.: Rozvoj kánonickej vedy na Slovensku za Veľkého pápeža Jána Pavla II., Vienala, Košice 2009, s. 20-24.

[2] Ide o školenia pre cirkevných sudcov, obhajcov zväzku, advokátov, pracovníkov cirkevnej justície a všetkých záujemcov o kánonicko-právne disciplíny. Tieto sympόziá vznikli v spolupráci s Konferenciu biskupov Slovenska, cirkevnými súdmi a neskôr aj so založenou Slovenskou spoločnosťou kánonického práva, ako aj s Kňazským seminárom Jána Vojtaššáka. Od roku 1991 do roku 2018 ich bolo devätnásť, keďže do roku 2000 sa konali každý rok a následne každý druhý rok.

[3] Prednáška je publikovaná v nemčine aj s jej slovenským prekladom v Ius et Iustitia– Acta V. symposii iuris canonici anni 1995, Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 1997, s. 19-44.

[4] Prednáška je publikovaná v nemčine aj s jej slovenským prekladom v Ius et Iustitia – Acta XI. symposii iuris canonici anni 2002, Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 2004, s. 103-135.

[5] Porov. Holec P.: XII. Sympόzium kánonického práva v Spišskom Podhradí 8.-11.9.2002, in Rozvoj kánonickej vedy na Slovensku za Veľkého pápeža Jána Pavla II., Vienala, Košice 2009, s. 79. Porov. tiež: Holec, P. : Introductio in Ius et Iustitia in Acta XI. symposii iuris canonici anni 2002, Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 2004.

[6] Mons. Josef Huber sa so svojimi zážitkami z detstva i zo štúdií, ako aj o svojich aktivitách a výzvach po odchode do dôchodku, viackrát osobne podelil s autorkou tohto článku.

[7] P. Konštanc Miroslav Adam, O.P. (nar. 1963), rodák z Michaloviec, v roku 2014 presne na sviatok sv. Rajmunda z Peñafortu, O.P., 7. januára, milo prekvapil členov Košického metropolitného súdu výnimočným darom, a síce relikviou tohto svätca ex ossibus. Aj týmto konkrétnym spôsobom je Sv. Rajmund, patrόn kánonistov, prítomný pri každodennej spoločnej modlitbe pracovníkov tohto súdu.

1 komentár

1 komentár. Článok: “Mons. Josef Huber, emeritný sudca Tribunálu Rímskej Roty, sa vrátil do domu Otca”

  1. Anonymdňa 5. 03. 2019 o 12:28

    Bellissimo. Complimenti alla dott.sa Zuzana Dufincová autore dell’pregiatissimo articolo-

      (Citovať)  (Odpovedať)

Komentáre