28 Sep 2020

On musí rásť – odkaz kardinála Zenona Grocholewského

Autor:     Rubrika: Blog        RSS RSS

Tohoročné leto sa smutne zapíše do mojich osobných spomienok. Akoby bolo zahalené nejakým fialovým rúškom a to nielen pre korona vírus. V krátkom časovom slede sa do oceánu Božej večnosti preklonili životy troch významných mužov Cirkvi, ktorí obohatili môj život i životy mnohých synov a dcér Cirkvi na Slovensku svojim vzácnym vkladom.

Prvým bol 12. júna odchod doc. PhDr. Ivana Chalupeckého. Po ňom nasledoval 14. júla vladyka Milan Šášik, užhorodský gréckokatolícky biskup, môj priateľ a spolužiak z teologických štúdií na Bratislavskej teologickej fakulte. Najmocnejšie ma však zasiahla správa z vatikánskeho rozhlasu, že 17. júla v Ríme naposledy vydýchol veľmi šľachetný človek, priateľ Slovákov kardinál Zenon Grocholewski, veľký syn Poľského národa. A vlastne jeho pamiatke chceme venovať túto spomienku.

Rodna Ojczyzna Polska sa s kardinálom Zenonom Grocholewskim dôstojne rozlúčila 25. júla 2020 zádušnou sv. omšou, ktorú celebroval ako delegát Svätého Otca Františka kardinál Konrád Krajewski, pápežský almužník, v starobylej arcikatedrále sv. Petra a Pavla v Poznani.[1] V homílii Arcibiskup Marek Jędraszewski, metropolita krakovský, pripomenul, že práve pred šesťdesiatimi rokmi pri diakonskej vysviacke ležal na dlažbe tejto katedrály mladý Zenon Grocholewski. Tu sa zasvätil Bohu a službe Cirkvi.

Kardinál Zenon Grocholewski syn Veľkopoľskej zeme sa narodil 11. októbra 1939 v Bródkach pri Poznani v Poľsku v prvých dňoch Druhej svetovej vojny u cudzích ľudí, lebo jeho rodičia museli opustiť domov. Rodina prežila len vďaka žičlivosti dobrých ľudí. Malý Zenon rád miništroval. Stretával sa s horlivými kňazmi a v tom čase sa aj v jeho srdci zrodila túžba stať sa kňazom. V roku 1953 vstúpil do nižšieho seminára vo Wolsztynie a v roku 1957 začal filozoficko-teologické štúdiá v Arcibiskupskom seminári v Poznani. Rektori týchto seminárov v ňom upevňovali zápal pre Božie veci, službu Cirkvi a vlasti. Keď si neskôr kardinál Grocholewski už ako prefekt Kongregácie pre katolícku výchovu spomína na tieto roky, povie: „Vždy hovorím, že to, čo som si odniesol z chlapčenských rokov, to sa mi stalo vzpruhou v celom mojom živote“. Kňazskú vysviacku prijal v roku 1963. Na primičné obrázky si dal vytlačiť pokorné slová sv. Jána Krstiteľa: Illum oportet crescere – On musí rásť (Jn 3, 30) a tieto slová ako životné heslo ozdobovali aj jeho biskupský a kardinálsky erb.

Po vysviacke novokňaz Zenon pracoval tri roky vo farnosti pri kostole Krista Vykupiteľa v Poznani. Venoval sa hlavne mládeži. Boli to najkrajšie roky jeho kňazského života. Arcibiskup Baraniak v mladom zapálenom kňazovi vybadal veľký talent a v roku 1966 ho poslal na štúdiá kánonického práva na Gregorovu univerzitu v Ríme. Jeho doktorská dizertácia[2] bola odmenená zlatou medailou pápeža sv. Pavla VI. Po takomto úspechu sami profesori Gregoriány odporúčali nového doktora na prácu v Najvyššom tribunáli Apoštolskej signatúry. Mladý kánonista, ktorý už sníval o tom, ako svojimi vedomosťami poslúži Cirkvi vo vlasti, s istou nostalgiou zrušil prípravu na návrat a od októbra 1972 poslušne prijal miesto notára v Najvyššom tribunáli Apoštolskej signatúry. Ohlas vzbudzovali aj jeho početné vedecké publikácie. Fakulta kánonického práva Gregorovej univerzity mu ponúkla miesto profesora. Prednášal na nej vyše dvadsaťpäť rokov. V rokoch 1980 – 1984 prednášal aj na Pápežskej Lateránskej univerzite. V roku 1980 sa Mons. Zenon Grocholewski stal kancelárom, o dva roky sekretárom a naostatok 4. októbra 1998 už ako arcibiskup prefektom Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry.

Dňa 21. decembra 1982 pápež sv. Ján Pavol II. povýšil Mons. Zenona Grocholewského za titulárneho biskupa Agropoli a 6. januára 1983 ho konsekroval. Na druhý sviatok vianočný pozval menovaného biskupa k sebe na obed a  ako biskupský kríž mu osobne podaroval vzácny zlatý kríž vykladaný briliantmi. Tento kríž predtým patril slávnemu kardinálovi Petrovi Gasparri, tvorcovi prvého Kódexu kánonického práva v dejinách Cirkvi z roku 1917. Neskôr po ňom tento kríž nosili ešte dvaja významní kánonisti: kardinál Amleto Giovanni Cicognani a kardinál Pericle Felici. Ich mená sú vygravírované na kríži. Teraz sa stal jeho držiteľom biskup Zenon Grocholewski. Toto gesto Pápeža bolo výrazom uznania voči novomenovanému biskupovi za jeho obetavé nasadenie vo funkcii kancelára Apoštolskej signatúry i za jeho pedagogickú činnosť ako autora znamenitých rozpráv z oblasti práva. Ale, a možno predovšetkým, chcel Pápež oceniť vklad Mons. Grocholewského ako člena sedemčlennej komisie, ktorú sv. Ján Pavol II. kreoval na jeseň roku 1982, aby mu pomohla pri poslednej revízii a príprave na publikovanie nového Kódexu kánonického práva. Novovysvätený biskup bol prítomný aj v Konzistoriálnej sále Apoštolského paláca pri slávnostnom podpise Apoštolskej konštitúcie Sacrae disciplinae leges, ktorou sv. Ján Pavol II. dňa 25. januára 1983 promulgoval nový Kódex kánonického práva. Pre mladého biskupa to bola nezabudnuteľná chvíľa jeho života.

Práca na príprave Kódexu kánonického práva bola akoby vstupnou bránou, za ktorou biskupa a od 16. decembra 1991 arcibiskupa Zenona Grocholewského čakali ďalšie vážne úlohy a funkcie v Rímskej kúrii. Bol členom komisie, ktorá spolu so Svätým Otcom študovala predlohu reformy Rímskej kúrie. Pápež ju uviedol do života dňa 28. júna 1988 vydaním Apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus. Ďalej bol členom Disciplinárnej komisie Rímskej kúrie, konzultorom a od roku 2000 členom Pápežskej rady pre legislatívne texty, bol predsedom komisie pre Advokátov Apoštolskej stolice pri Rímskej kúrii, členom Pápežského výboru Medzinárodných Eucharistických kongresov, predsedom Kasačného súdu Vatikánskeho štátu, členom právnej komisie utvorenej ad hoc na preštudovanie nového Základného práva Vatikánskeho štátu. Napokon dňa 15. novembra 1999 sv. Ján Pavol II. vymenoval arcibiskupa Zenona Grocholewského za prefekta Kongregácie pre katolícku výchovu a počas konzistória, ktoré sa konalo dňa 21. februára 2001 ho povýšil do hodnosti kardinála diakona, prideliac mu ako Diakoniu kostol svätého Mikuláša vo väzení, ktorý je v srdci starého Ríma. Dňa 21. februára 2011 bol kardinál diakon povýšený do stavu kardinála presbytera.

Kardinál Zenon Grocholewski stál na čele Kongregácie pre katolícku výchovu plných šestnásť rokov do roku 2015. Okrem toho bol aj členom Kongregácie pre náuku viery, Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Kongregácie pre biskupov a Kongregácie pre Evanjelizáciu národov. Ťažko tomu uveriť, ale všetky tieto zodpovedné úrady a mnohé funkcie neprekážali kardinálovi Grocholewskému, aby nepokračoval v ďalšej vedeckej práci. Každý rok pribúdali nové publikácie, v posledných rokoch aj z oblasti výchovy a vzdelávania. Nebohý kardinál neprednášal iba na pápežských univerzitách Mesta. Ochotne a s radosťou prednášal na veľkých i malých, miestnych i medzinárodných kongresoch a konferenciách po celom svete.

Mnohé univerzity udelili kardinálovi Grocholewskému čestný titul Doctor honoris causa a bolo ich práve dvadsať päť. Posledný titul Doctor honoris causa kardinálovi Grocholewskému udelila 16. októbra 2019 Pápežská univerzita Jána Pavla II. v Krakove. Rôzne spoločnosti kánonistov túžili, aby kardinál Grocholewski bol ich čestným členom. Za svoje zásluhy bol poctený čestným občianstvom mnohých miest a dostal rôzne vyznamenania od občianskych i cirkevných autorít.

Svoju lásku k rodnej hrude a hlboké vedomosti zúročil zosnulý kardinál aj ako postulátor šťastne ukončených beatifikačných káuz dvoch veľkých postáv z nedávnych i novších dejín Poznanskej cirkvi: šľachtica Edmunda Bojanowského a rehoľnej sestry Sancje Janiny Szymkowiak.

Vnímavý čitateľ si však položí otázku: prečo som si z troch spomenutých zomrelých v úvode vybral pre tento článok práve cudzinca Poliaka?

Cítim sa osobne hlboko zaviazaný vzdať hold a poďakovanie zosnulému kardinálovi Zenonowi Grocholewskému za priateľskú náklonnosť a dielo, ktoré vykonal pre Cirkev v našej vlasti a pripomenúť mladším spolubratom jeho ohromný vklad do rozvoja kánonického práva a obnovy činnosti diecéznych súdov, ako aj katolíckeho vysokého školstva na Slovensku.

Keď sa na Slovensku v Spišskej Kapitule pod patronátom Konferencie biskupov Slovenska začali od roku 1991 každoročne konať Sympóziá kánonického práva, prichádzajú na pomoc dvaja vynikajúci muži z Ríma. Bol to pápežský prelát Mons. Juraj Daniel Faltin, minorita, audítor Rímskej Roty, rodák z Kurimian pri Levoči a biskup Mons. Zenon Grocholewski, tajomník Najvyššieho tribunálu Apoštolskej signatúry. Biskup Grocholewski v sebe spájal právnika – kánonistu, filozofa a teológa s charizmou vynikajúceho učiteľa. Hneď od prvého vystúpenia si obľúbil svojich vďačných poslucháčov a oni si obľúbili jeho. V rámci sympózií vystúpil s prednáškami z rôznych oblastí kánonického práva, ktoré tvorili akoby školu kánonického práva pre duchovných i svetských laikov. V kánonickej literatúre sa preto označuje ako „Ambasádor obnovy kánonického práva na Slovensku“.[3] V tejto škole nášho vzácneho hosťa potom pokračovali regulárnou formou diaľkového štúdia obetaví profesori Katolíckej univerzity v Lubline. Božím riadením sa tak šťastne zavŕšila misia, na ktorú sa z vôle pápeža svätého Jána Pavla II. podujal biskup Zenon Grocholewski.

Arcibiskup a neskôr kardinál Grocholewski sa stal dôverne známym všetkým pracovníkom cirkevných súdov na Slovensku, Morave i v Čechách i širokej právnickej aj veriacej verejnosti. Na Spišskú Kapitulu prichádzal už skoro ako domov. Prejavy srdečného priateľstva boli aj obsahom jeho pozdravných príhovorov na začiatku každého ročníka Sympózia známych ako discursus inauguralis. Všetky tieto príhovory a prednášky kardinála Grocholewského boli na Slovensku  uverejnené v Zborníkoch zo sympózií pod názvom Ius et Iustitia[4] a niektoré aj v samostatných štúdiách.[5] V ďalších katolíckych periodikách vychádzajúcich na Slovensku boli uverejnené aj homílie, ktoré zosnulý kardinál predniesol pri rôznych príležitostiach, ako aj iné odborné články.[6] Arcibiskup Zenon Grocholewski stál aj pri zrode Slovenskej Spoločnosti kánonického práva (1992) a v roku 1993 sa stal jej čestným členom.

V strede záujmu kardinála Zenona Grocholewského vždy bol človek a rodina založená na manželstve muža a ženy. Sám kardinál sa vyslovil, že každú rodinu vníma s takou láskou ako svoju vlastnú rodinu. Na Slovensku navštívil viacero farností, stretol sa s veriacimi a predniesol im homílie po slovensky. Mesto Levoča, ktoré účastníci sympózií kánonického práva pravidelne navštevovali, udelilo v roku 1997 arcibiskupovi Grocholewskému na znak priateľstva a ocenenia jeho príspevku pre rast kultúry a vzdelanosti čestné občianstvo. O tri roky na Veľvyslanectve Slovenskej republiky pri Svätej Stolici 8. júna 2000 v prítomnosti vyše tridsiatich pozvaných hostí štátny tajomník Ministerstva školstva Slovenskej republiky Martin Fronc odovzdal arcibiskupovi Zenonovi Grocholewskému Veľkú medailu sv. Gorazda za jeho zásluhy na poli šírenia vedy na Slovensku a o Slovensku.[7] Medailu mu udelil minister školstva Slovenskej republiky Milan Ftáčnik. Táto medaila je najvyšším vyznamenaním Ministerstva školstva Slovenskej republiky. Kardinál Zenon Grocholewski si veľmi vážil tento prejav vďaky a úcty zo strany Slovenskej vlády.  „Veľkú medailu sv. Gorazda som dostal za službu, ktorú som preukázal Slovensku, keď som pracoval v Najvyššom tribunáli Apoštolskej Signatúry. Po páde komunizmu bolo totiž na Slovensku oveľa viac problémov ako napr. v našej vlasti: nelegálne vysvätení biskupi i kňazi, chýbajúce cirkevné štruktúry a hlavne nedostatok ľudí pripravených riešiť tieto problémy. Na Slovensku nebola žiadna katolícka univerzita […] a z tejto krajiny, inak ako z Poľska, nikto nemohol vycestovať na zahraničné štúdiá. Okrem toho bola veľmi ohraničená možnosť prijatia do seminára, v ktorom ostatne chýbala primeraná vedecká pomoc. Preto ma poprosili o pomoc. A tak som tam bol až na jedenástich alebo dvanástich sympóziách, na ktorých sa zúčastňovali všetci biskupi, veľmi mnohí kňazi a iní, napr. rektor Komenského univerzity v Bratislave, aj jeden sudca z Najvyššieho súdu. Vyšlo mi mnoho publikácií po slovensky. Nadviazal som tam veľa priateľstiev a zamiloval som si ten kraj“.[8]

Boli sme svedkami aj inej významnej udalosti, keď 12. septembra 2002 Univerzita Komenského v Bratislave udelila titul Doctor honoris causa kardinálovi Zenonovi Grocholewskému za to, že svojím životným dielom prispel k šíreniu myšlienok humanizmu, demokracie a porozumenia medzi národmi, v oblasti vedy a vzdelávania získal medzinárodný ohlas a prispel aj k rozvoju vedy a vzdelávania na Slovensku.

Keď v roku 1991 prvý krát biskup Zenon Grocholewski vstúpil na pôdu pod Tatrami, kto by si bol čo i len vo sne pomyslel, že o desať rokov už bude s jeho schválením založená Katolícka univerzita v Ružomberku a že o dvanásť rokov mu táto univerzita udelí Doktorát honoris causa. Stalo sa tak 25. septembra 2013 za angažovanosť pri budovaní katolíckeho školstva vo svete, za prínos v oblasti katolíckej výchovy a za vklad k pozdvihnutiu kánonického práva na Slovensku.[9]

Zosnulý kardinál Zenon Grocholewski, mimoriadne nadaný a požehnaný Bohom, skutočne vykonal pre Cirkev na Slovensku nesmierne veľa. Na sympóziu kánonického práva na Spiši v roku 1996 sám povedal: „Azda pre nijaký iný národ som neurobil toľko, koľko som urobil pre Slovensko. A mám z toho radosť“.

Celý život kardinála Zenona Grocholewského prežarovala láska ku Kristovi. Bola to láska, akú našiel v postave sv. Jána Krstiteľa. „Vždy ma fascinovala scéna, keď prichádzajú k Jánovi Krstiteľovi trocha zarmútení učeníci a vravia: «Ľudia teraz od teba odchádzajú a idú za Kristom». Mysleli si, že Ján Krstiteľ bude znepokojený. Ale on plný radosti odpovedá: «Tak to má byť. On musí rásť a mňa musí ubúdať»“. A kardinál pokračuje: „Ide o Krista, On musí rásť. Nejde o nás. My sme iba nástrojmi. Našou silou nie sú naše schopnosti, ale Kristus. Preto On musí rásť a my musíme byť v ňom akýmsi spôsobom zakorenení. My sme sa zasvätili Kristovi, Jemu musíme odovzdať všetky svoje sily“. Kardinál Zenon sa v celom kňazskom živote umenšoval. Do konca života ostal človekom skromným, plným vnútorného tepla, otvoreným pre druhých. Taký bol ku všetkým, ktorí mali to šťastie sa s ním stretnúť, či spolupracovať. Bol hlboko presvedčený, že jedinou správnou cestou človeka na zemi, jedinou ozajstnou veľkosťou človeka je svätosť. „Keď budem stáť pred Pánom Bohom, nezískam nejaké dodatočné body za to, že som biskupom či kardinálom. Jediné, čo sa počíta, je svätosť“.[10] V závere svojho duchovného testamentu kardinál Zenon Grocholewski napísal: „Vedomý si svojich slabostí, pádov a hriechov skláňam sa pred Božím Majestátom, dúfajúc v Jeho nekonečné milosrdenstvo. Pane, zmiluj sa nado mnou hriešnikom. Všetkých prosím o modlitbu za mňa“.[11]

Eminencia, drahý pán kardinál, s vďačnosťou pamätáme na Vás vo svojich modlitbách. Nech Vás milosrdný Ježiš Kristus, ktorému ste zasvätili svoj život, odmení za všetko dobro a prijme do svojej slávy.

 

Foto zdroj: https://angelusnews.com/news/vatican/polish-cardinal-who-spent-half-his-life-serving-at-vatican-dies-at-80/ (CNS photo/Chris Warde-Jones)

[1] Uroczystości pogrzebowe śp. ks. kard. Zenona Grocholewskiego, https://youtu.be/TPitdQhXmRg zo dňa 25. júla 2020.

[2] De exclusione indissolubilitatis ex consensu matrimoniali eiusque probatione. Considerationes super recentiores sententias rotales.

[3] J. DUDZIAK, Abp Zenon Grocholewski ambasadorem odnowy prawa kanonicznego na Słowacji in Tarnowskie Studia Teologiczne 14(1995), s. 428.

[4] Od roku 1991 do roku 2006 vyšlo postupne XII zväzkov zborníkov Ius et Iustitia zo sympózií kánonického práva v Spišskej Kapitule v Spišskom Podhradí. Viac o nich ako aj o činnosti Slovenskej spoločnosti kánonického práva pozri: P. HOLEC, Rozvoj kánonickej vedy na Slovensku za veľkého pápeža Jána Pavla II., Vienala, Košice 2009.

[5] Z. GROCHOLEWSKI, Štúdie z procesného kánonického práva, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula 1995.

V slovenskom preklade vyšli ako samostatné publikácie aj iné práce kardinála Grocholewského, ktoré uverejnil pri rôznych príležitostiach:

  1. GROCHOLEWSKI, Postup pri preložení a odvolaní farára, Serafín, Bratislava 1999.
  2. GROCHOLEWSKI, Morálna istota ako kľúč na čítanie noriem procesného práva, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula 1999.
  3. GROCHOLEWSKI, Filozofia práva v náuke Jána Pavla II., Vienala, Košice 2001.
  4. GROCHOLEWSKI, Univerzita a Cirkev na začiatku tretieho milénia, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišská Kapitula 2002.
  5. GROCHOLEWSKI, Prirodzený zákon v náuke Cirkvi, Vydavateľstvo GG, Kežmarok 2012.

[6] Duchovný Pastier, Katolícke noviny, Bulletin Slovenskej spoločnosti kánonického práva.

[7] Minister konštatoval, že po slovensky bolo publikovaných vyše dvadsať vedeckých prác arcibiskupa Grocholewského, z toho dve v knižnej forme (jedna z nich Štúdie z procesného kánonického práva sa dočkala už 18 recenzií vo vedeckých časopisoch 11 krajín), iné sa tlačia. Okrem toho vyšlo v slovenčine vyše 20 jeho príspevkov: interview, príhovory, homílie, populárne články.

Arcibiskup Grocholewski po taliansky napísal (v časopisoch Apollinaris a Ephemerides Iuris Canonici) dva články o Slovensku (týkajúce sa kánonického práva) a 8 recenzií kníh, ktoré napísali slovenskí kánonisti. V časopise Prawo Kanoniczne referoval po poľsky o troch sympóziách, ktoré sa konali na Slovensku.

[8] S. JAŚKIEWICZ, Ukazywać światu Chrystusa, Wywiad z kardynałem Zenonem Grocholewskim, Pallottinum – Poznań 2015, s. 100.

[9] Podrobnejšie o udelení titulu Doctor honoris causa viď in: Duchovný pastier, č.10 december 2013, ss. 576-588.

[10] S. JAŚKIEWICZ, Wierzyć i kochać Chrystusa jeszcze bardziej, Księgarnia św. Jacka, Katowice, 2013, ss. 162-174.

[11] Viď pozn. č. 1.

Žiaden komentár

Komentáre